GOLEM SIDEMAN FEDOR FREŠO (1947 – 2018)


Namísto nekrologu zavzpomínám na jeden nezapomenutelný prosincový (2008) večer s 
Fedorem Frešem a Ferem Griglákem ve zlínském Golemu ...

FERMATA – MALÉ PŘEDSTAVENÍ  

Slovenskou skupinu FERMATA (dříve FERMÁTA) netřeba opravdovým rockerům nějak sáhodlouze připomínat, její rozkošatělá a přitom posluchačsky vděčná alba patřila do každé pořádné sbírky elpíček.

Základní biografii a diskografii má kapela na svých stránkách www.fermata.sk , proto zde uvedu jen některá zásadní fakta.

Skupinu založil v roce 1973, po nějaké době hledání a zkoušení spoluhráčů, fenomenální kytarista Fero Griglák, tehdy bývalý člen skupin Prúdy a Collegium Musicum. Původní sestavu tvořili dále: Tomáš Berka – klávesy, Peter Szapu – bicí, Anton Jaro – baskytara.

Hned první stejnojmenné album (Opus 1975) představilo FERMÁTU jako soubor pro náročného rockera, odchovaného jazzrockovými i artrockovými skupinami. Na druhém albu „Piesne z hôľ“ (1976) se objevily prvky slovenského folklóru, čímž skupina získala na jedinečnosti a současně širší sdělnosti. Tématický „Huascaran“ (1977), velkolepá rocková suita, byla opět ideovým nápadem Tomáše Berky, realizovaným především tandemem Griglák – Berka, neboť obsazení rytmiky se neustále měnilo. Fedor Frešo se poprvé v sestavě FERMÁTY objevil krátce poté. Stabilizovaná sestava Griglák – Berka – Frešo – Oláh nahrála během dvou let tři alba: Dunajská legenda (1980), Biela planéta (1980) a Generation (1981).

S novým basákem Daliborem Jenisem a druhým klávesistou vzniká první zpívané album „Ad libitum“ (1984). Tím byla završena první evoluční vývojová etapa, kdy se ve FERMÁTĚ do vzácného souladu spojily dvě základní linie, zpěvná Fero Grigláka a rafinovaná Tomáše Berky. FERMÁTA končí.

V roce 1991 Fero Griglák načas oživuje značku FERMATA, a obklopen mladými spoluhráči, klávesákem Martinem Hanzelem, basákem Máriusem Bartoněm a bubeníkem Jindřichem Plánkou nahrává osmé album Simile (1991) a s odstupem tří let i deváté Real Time (1994).

Další spolupráce byla spíše případ od případu, ke krátkému koncertnímu oživení došlo v roce 1996, v roce 1999 došlo i k nahrávání nového materiálu vydaného pod symbolickým názvem „X“ (1999), nahraného v sestavě Griglák, Frešo, Peter Preložník, Martin Valihora. Poslední studiovka „Next“ byla vydána v roce 2005.

Koncem roku 2007 zaznamenala FERMATA své koncertní vystoupení a vydala je na CD i DVD „Live v klube za zrkadlom“ (2007), počátkem roku 2008 se vydali Fero Griglák, Fedor Frešo, Peter Preložník a staronový (již v r. 1996) bubeník Igor „Teo“ Skovay na propagační turné.


VĚTŠÍ POVÍDÁNÍ S KAPELOU

Krátce po takřka hodinové zvukové zkoušce - před posledním koncertem zimního turné po českých a moravských zemích proložených trnavským vystoupením - jsem měl domluven krátký rozhovor pro Spark, nakonec z toho bylo spontánní hodinové povídání si s Ferem Griglákem a Fedorem Frešem. Předem se omlouvám za chaotickou formu, napůl záměr, napůl z nouze cnost:-)

Zapínám nahrávací klíčenku a ještě rozehřátého Fera Grigláka odchytávám v zákulisí, vidím, že baží především po cigárku, ale po první nátahu se ještě ve stoje rozpovídá. „Co teď čeká FERMATU? Ještě nějaké koncerty, příprava desky?“ ptám se, Fero se jen usměje „Chalani idú na dovolenky, takže mesiac bude pauza,“ a pak prozradí, že zas tolik volna je nečeká, protože „tato kapela odpovídá súčasnému složení kapely Prúdy,“ kdy se jenom doplní o Pavola Hammela a „klávesák má kapelu 3+1, kde hraje jazz“. Konkrétní plány na nové studiové album tedy zatím nejsou na pořadu dne.

Hačneme, přisuneme popelník a já se ptám na jaké hudbě Fero Griglák vyrůstal, odvětí pro mne trochu překvapivě „Na klasickej hudbe najprv, som študoval  klavír odmalička, potom som robil klasickú kytaru, k rocku som konvertoval ... bol som odmalička ovlivnený klasickou hudbou, v podstate i FERMÁTA, keď začínala, boli tam silné vplyvy MAHAVISHNU ORCHESTRA Johna Mc Laughlina, bol som tým ovplyvnený, samozrejme aj inými gitaristami, Richie Blackmorom, samoztejme aj tými zo šesdesiatych rokov: Ericom Claptonom, Jimi Hendrixom, ale v tých sedmdesiatych rokoch ma oslovil John Mc Lauglin s formáciou MAHAVISHNU ORCHESTRA, v podstate som sa nesnažil  kompozične dostať do MAHAVISHNY, to by bolo plagiátorstvo, svojim spôsobom som bol touto hudbou ale ovplyvnený, aj čo sa týka určitých postupov hráčskych a  kompozičných ...  boli tam párne aj nepárne takty, v tom sa FERMÁTA zpočiatku zdala byť veľmi komplikovaná, možno aj zaujímavá, nemôžem ale nazvať FERMATU ako jazzrockovú, to nebola jazzrocková kapela.“ 

Přisedá Fedor a zapojuje se „Je potreba nejakú tú škatuľku? „Svetové kapely, dá sa povedať, sú štýlom sami pre seba.“ Fero doplňuje „Jethro Tull napríklad. Fermáta si za tie roky vytvorila taký svoj štýl, má svoj zvuk, ľudia to poznajú, nemusia to ani vidieť, už len po zvuku tej gitary..." Frešo "Mám na toto veľmi pekný zážitok z minulosti, ja som proste jeden čas bol mimo a kapela fungovala, v tých časoch keď sa natočil Real Time v 1994, tak vtedy bola veľká slezina v bratislavskom PKO a tam sa dávali nejaké ceny a Fero tam dostal takú nejakú celoživotnú cenu a ja som tam prišel ako hosť a fakt som nemal žiadne správy od Fera o FERMATE, nepočul som to cédečko vôbec, bol som aj v inej muzike a v inom svete v tom čas, a vtedy povedali ze František Griglák dostáva cenu za celoživotný prínos, objavil sa tam Fero v koženej bundičke a vydal sa k pódiu  prebrať si cenu a ja som bol veľmi dojatý, pretože som si povedal: toto je taký svojim spôsobom môj človek ... čo majú pustiť, pýtali sa ho a Fero, len tak od pása: „dajte tam Hot Stuff, a oni pustili Hot Stuff a vtedy som si povedal: a už je to zase všetko zase naspäť, v tom momente ma to udrelo a ja som si povedal: toto proste to je ono ... a to som v tom momente počul vtedy prvý krát, áno toto je absolutne jasné, toto bol jasný Fero, jasná Fermáta a veľmi sa mi to páčilo a bol som prisahám bohu tak dojatý, že už som tuto cítil také tlaky, lebo, proste som si myslel toto je človek z môjho sveta, ktorý toto dostal ... podobný pocit som zažil, ked dostal cenu za instrumentalistu roka o nejakých desať rokov neskôr náš bubeník Martin Valihora, tak vtedy som mal takú až otcovskú hrdosť, lebo on je vo veku môjho syna, tak vtedy som bol tiež taký dojatý až skoro k slzám .... tak toto je náš chlapec a dostal túto  cenu.“

Fero Griglák připojuje: „Vtedy ma dosť potešilo znovuzrodenie Fermáty, v 91.roku OSA a Hudobný fond udeloval ceny, Fermáta dostala cenu za album roka a Amsterdam za skladbu roka ... o dva roky neskôr som dostal tú cenu za celoživotný prínos, nevedel som o čo ide, príď tam, hovorili mi, najprv ma to nasralo, bol som najmladší z ocenených, mal som 40 rokov.“ Frešo „Tomu sa hovorí geriatrická cena.“ Fero Griglák „To je výrok Mariana Vargu.“ Fedor Frešo „Treba povedať, čo je dosť rozhodujúce, v Simile tam vlastne začala tá dnešná etapa Fermáty, vtedy to bola kapela kde boli takí dvaja: Fero Griglák a klávesista Tomáš Berka, ktorý tomu dával strašne veľa, skladby a také tie ideologické záležitosti, proste tie tématické platne ... on bol proste otcom tej myšlienky, tých tématických vecí.“ Griglák „Boli sme k tomu aj tak nejak donútení, pretože tým, že sme hrali inštrumentálnu hudbu, a vydavateľstva museli mať o tom nejakú správu, niečo napísané, aby to bolo o niečom ... niekoľko týchto tématických vecí sme potom nahrali na Huascaran, Piesne z hôľ, Bielu planétu“ Frešo: „To boli tématické veci, to bola vlastne Berkova hlava.“ Griglák „Určite určite.“ Frešo „Potom Tomáš odišiel, nie že by sa nejako nepohodli, alebo niečo, jeho druhé povolanie scénický výtvarník nakonec zvíťazilo, on to proste vzdal, to hranie, a ostalo to proste na Ferovi, že teda či bude pokračovať Fermáta, či to bude životaschopné, ukázalo sa, že to Simile áno a Real Time tiež, a potom tie histórie išli ďalej a to všetko je už druhá kapitola Fermáty, to je proste poberkovská, a tým pádom sa aj hudba zmenila, lebo proste už to nebolo z dvoch prameňov,ale z jedného, čiže nedá sa to aj celkom dobre tak nejak porovnávať, to čo sa dialo predtým a čo dialo potom, vtedy sa dalo podľa mňa hovoriť o Fermáte ako o mierne jazzrockovej kapele, hoci napríklad Prieložník je ďaleko jazzovejšie hrajúcí ako Berka.“

Vznesl jsem dotaz na muzikantské vícegenerační soužití: „Jste od sebe věkem až 20 let, má to nějaký vliv?“ 

Fero Griglák „V podstate nie, lebo my máme - dá sa povedať - skoro jednotný hudobný vkus i ako poslucháči." Frešo „Boh vie, keby tam bol iný hráč povedzme taký rockový klávesista, možno že by to nabralo úplne iný rozmer. Pokiaľ to človek neodskúša, je to niečo, ako hento niečo, že toto (ukáže na mattoni) je dobré na zdravie, je to niekoľkonásobne drahšie, a ako to viem porovnať? :-)  ... Keby to vadilo, a už jsme niečo také zažili, netvrdím že sa to týka klávesistov, pokiaľ taký v kapele bol a nikdo nevedel celkom dobre prečo, ale tak nejak to vadilo, niečo vadí ... ťažko teraz niekoho menovať.“ Griglák „Je to ako dobrý parfém a zlý parfém.“ Frešo „Všetky sú dobré parfémy. Fero "Ale na každej koži je iný." Frešo "U nás to bolo také, že v novinách písali, že Fermáta bola metamorfózou bubeníkov, ti boli takí najviac fluktuujúci ... najviac bubeníkov se vystiedalo v kapele ... a najviac bubeníkov jsme vychovali ... Fermáta bola zastávka ... večšina bubeníkov sa po odchode z Fermáty uchytila v hudbe a v podstate fungujú....

JM „Současný rock se odklání od formátu alba, jako hlavního výrazového prostředku a orientuje se na singly, jednotlivé skladby, rockové album tak u nových kapel často obsahuje jeden, dva hity a zbytek je vata“ 

Fero Griglák: „Je to tak vymyslené, ale sú aj výnimky.“ JM: „Firmy a média cpou kapely do formátu hitu.“ Fero „Je to bohužiaľ tak, u Fermáty je to taký údel, že naša hudba nie je vo vysielaní ráno, keď idú ľudia do roboty, hej, býva vo väčišne prípadov použitá ako podmaz, napríklad k dokumentárným filmom, niekedy pri rozhovoroch v rozhlase.“ Frešo „Já sa vrátím k tomu, na čom vlastne žije táto muzika, je jasné, že veľmi veľa nových kapiel, ale zďaleka nie všetky, žijú na rozhlasoch a robia všetko preto, aby sa skrz rádia a média dostali do povedomia ľudí, predávali, a tak ďalej, a toto je ten jav, že proste sa vydá album, ale nemyslím si že to je primárne zvláštnosť rockových kapiel, rockové kapely sú rady keď sa im nejaká pesnička začne v rádiach vysíelať, rádia sa jednoznačne orientujú na krátké útvary, vravia, že skladby nie dlhšie ako dve tri minúty.“ Fero „Až štyri minúty, Robbie Williams štyri:-)“

JM: „Rádia dnes fungují tak, že testují skladby z desetisekundových výřezů a na vzorku testovacích pavlovových psíků to pak dělí na líbí, nelíbí, ano ne.“ Frešo “Já mám na to tiež životnú, takú príhodičku malú, robil som raz pre rádio, já som sa snažil do rádií presadzovať muziku, ktorá je už nemoderná, stará a ja som vysielal v bratislavských rádiách starú muziku, hodne starú, dokonca aj roky päťdesiate, šediesáté až sedemdesáté, to bola taká moja doména, lebo preto, som na tom vekovo až tak dobre, čiže to bola muzika snad až mojho detstva, v tomto som sa tak vyžíval, celkom sa mi toto aj páčilo, potom ma odtiaľ vyhodili ... nie je to podstatné, podstatné je, že v jednom rádiu – slávnom, ktoré už neexistuje – som prišiel za jednou členkou hudobnej rady, tam bola hudobná rada, tá robila presne tieto „kajkle“ s týmito vecami a ešte aj oni vyberali zo svojho velkého archivu cédečka, z každého si vybrali jednu dve pesničky do obehu, a ten zbytok, čo tam na tých cédečkách zostal, ten už nikdo nikdy nepočul. Ja som prišiel a povedal som, nechceli byste ma zobrať do tej hudobnej rady, ja by som za to nechcel žiadne peniaze, ale mali by ste tam aspoň jedného muzikanta, lebo tam bolo päť, alebo šesť ľudí, ale nie muzikanti, a to bola teda paní, alebo žena, kamarádka a ona mi hovorí ,Joj, to si nemôžeme dovoliť, pretože ty by si tam presadzoval kvalitu!’ ... a tým to skončilo!“ 

JM „A oni už to klidně i řeknou, přiznají, že nejde o kvalitu, ta že je vlastně nebezpečná!„ Fedor: „Také nové slová som sa tam dovedel - prime time, to je taký ten hlavný čas, toto do prajmtajmu vobec nesmie ísť ... bolo to hrozné ... tieto moje skúsenosti z rádií ma utvrdily v tom, že rádia su vobec nie naši kamaráti, a vôbec nijak nikdy nám nemôžu ani pomocť, ani nič ... všelijaké reklamy, poďte urobiť rozhovor do nejakého rádia, je absolútny nesmysel, akurát môžeme tam obetovať dve tri cédečka, niekto vyhrá, alebo lístky na koncert, a tým pádom to aj celé končí. Teraz sme urobili takú politiku, že naše nové cédéčko sme nakoniec dodali do Slovenského rozhlasu, ktoré má proste určitú povinnosť zo zákona, mať ten najširší možný záber, poznám tam jedného človeka, samozrejme aj ďalších desiatich, ale s tým som sa dohodol, dal som mu štyri cédéčka a povedal, jedno si nechaj ty, druhé daj do takého archívu, tretie daj do vysielania niekam na Devín, lebo len tam je možnosť, že by tomu venovali pozornosť, alebo že by z toho urobili reláciu, kde z toho pustili jednu dve veci. Ale tieto komerčné rádia kolovrátkové, ktorých je absolútna väčšina, navštíviť nejaké rádio, dať tam cédéčko, to je ako hodiť kameň do vody, oni ho možná raz niekedy v noci odvysielajú, počuje to päť a pol človeka, a pre nás to nemá absolútne žiadny zmysel, keď teda rádia našu muziku a takú muziku nepreferujú, nechcú, nepropagujú, tak načo by sme sa vlastne my mali snažiť s nimi nejak veľmi komunikovať, lebo to nie sú kanály ktorými sa dostanem k ľuďom.“ 

JM: „Ale rádio Beat vysílá celá alba.“ Fedor „Ano, to je rádio ktoré nám je povedzme dosť blízké, to je večná škoda, že rádio Beat je v Čechách, a na Slovensku není žádné kvalitné médium. Rock FM sa zmenilo, nehovorím, že hrajú úplný šit, je tam počut občas aj dobrá piesnička, ja rádio počúvam takmer len v aute ... já to vidím prozaicky, České kraje sú dva krát tak veľké, ako Slovensko, tam sa to jedno Rádio Beat uživí, na Slovensku sú taký fanúšikovia, ktorý by takovú muziku, rockovú muziku, alebo dobrý jazz, alebo čo všetko možné, folk a tak počúvali, ale problém je na to získať peniaze, všetci se tlačia na stredového poslucháča. Bol tam ťažký rozpor medzi úrovňou u jednoho známeho slovenského rádia, ktoré malo na veľmi vysokej úrovni spravodajské relácie, kde bola kvalitná fundovaná fajnová publicistika, všetko možné, veľmi dobre sa to poslúchalo, ale potom do bolo treba vypnúť, pretože ta vata medzi jednou a druhou spravodajskou reláciou, to bolo pre naše mladé publikum, ktoré zase absolútne nezaujímali tie správy. Tam bol čistý rozpor, já som sa pýtal: ako že vy ste orientovaný?, oni: my sme na náročné publikum, já: ale ten šit čo máte medzi dvoma reláciami, kto to má počúvat?“ 

JM „Dávali jste desku Jirkovi Černému, vždyť ten jezdí po vlastech Českých dnes a denně skoro celý rok ...“ Fedor „Áno, áno, on je taký náš kamarát, aj keď sa nejak nestretáme, samozrejme dostal aj CD aj DVD, já verím, že on toto propaguje, on si dá tu robotu a je spravodlivý a neutrálný, nemyslím si, že v jeho prípade sa musíme doprosovat nejaké pozornosti ... my sme posielali aj dalším českým recenzentom, Dorůžkovi, Rejžkovi ... niečo už niekde pustili ... my vieme , že v Čechách sa dajú nájsť ľudia, čo k tomu majú taký vzťah, žiaľ na Slovensku je pozicia dobrého recenzenta obsadená úplne minimálne, takých ľudí formátu ako je Černý, Rejžek, Dorůžka, Tůma  ... na Slovensku nenájdete, nech sa nehnevajú“ 

JM „Jaslovský?“ Fedor “To nie je recenzent, to je muzikant, píše pekne, ale nemali by písať recenzie muzikanti, oni sú ovplyvnení, oni nie sú nestranní, ja som písal do Jazzových dní, alebo ako, o tých jazzových dňoch, ale hneď prvé čo som napísal: já nepíšem recenziu, já si to nemožem dovoliť, necítim sa na to kompetentný, lebo ja som sám muzikant. Já si nemožem dovoliť nič písať o ostatných muzikantoch, keď prestanem hrať, keď mi odrežú ruku, tak môžem písať, byť recenzentom, ale ja som písal len postrehy, alebo komentár.“ Fero Griglák „Poďla mňa by takí recenzenti nemali býť muzikanti, hudobné vzdelanie možu mať, hudobné vedy.“ Frešo „Oni majú byť hudobný kritici alebo ... musia byť kunsthistorici alebo fundovaní ... Jiří Černý ma napočúvanej toľko ton muziky, on to má všetko v tej svej velkej gebuli :-), tam všetko má, on vie porovnať lebo počúva všetko, on počúva 38.000x viacej ako ja, to znamená, že on vie, on to vie do nejakého rámca zaradiť, pritom ten chlap pri nejakých smiešných pokusoch skúšal čosi nahrať s Martou Kubišovou, on je proste telom i dušou propagátor hudby ako taký hoci sám nie je muzikant, je veľmi vzdelaný, dokonca je veľmi rozhladený aj v iných oblastiach, ako sú tie naše, to znamená aj vo vážnej muzike, opere, to znamená, že to je chlap, čo vie, že je proste ... neutrálny. A to je proste úloha recenzenta, keď vidím, že v novinách píše recenzie akýkoľvek hudobník, tak si poviem, nie je to v poriadku, nemá to byť, hudobník, hľaď si svojho a hraj, drž hubu a hraj!“ 

JM „A můžete si, coby muzikanti, užít muziku jako posluchači bez toho, že byste se na ni dívali muzikantsky zevnitř? Třebas Beatles?“ Fero „U Beatles nezkúmam ako kto hrá, tie skladby sú krásné, tam nie ten problém ...“ Frešo „Bohužiaľ máme jednu profesionálnu deformáciu, my sme naplnení svojim vlastným hraním, je toho strašne veľa, keď sme vyrábali povedzme posledný disk, museli sme to počúvať nespočetne krát ..."

JM: „A stane se, že kvůli tomu nějakou svou skladbu nenávidíte, až nesnášíte? Já jsem byl svědkem jak Ken Hensley rozsekal Lady in Black na maděru.“ Fero „Bol som vo Viedni na koncerte Toto a je tam jeden hit Africa, alebo Rosanna, najväčší hit a naraz hrali skladbu a ona se nepodobala na Rosannu, oni už to tolkokrát hrali, že hrali také iné intro a nakonec aha Rosanna a veľmi dobre ju zahrali.“ Frešo: „Prvá vec čo robia muzikanti, to je pre nich typické, nenápadne, ale jasne zrýchľujů." Fero „Keď to hraješ dlho tak taká deformácia môže prísť, že ako to upraviť nejak modernejšie, podľa mňa ju tak vlastne zhovadiš, a začne byť nezaujímavá, ako popisuješ ten Hensley, ako to rozsekal tu Lady in Black, že nemá to nič spoločného s tým originálom, to už ja mám ten pocit že to nie je dobré.“ Frešo: „Keď sme mali obdobie pajcovačiek, tak som bol dosť prekvapený, ked som si vypočul koncertné a live verzie rôznych skladieb, ktoré sme v tých svojich kapelách pajcovali, že pre nich to nie je písmo sväté, že pre nás to tak bolo (Fero: „Z Laxíku do ucha do hlavy.“) a ked som videl pôvodných ľudí, ako to dokážu kľudne zmeniť, napríklad Cream, to boli slávne koncerty, a tam som si všimol že tá kostra tam zostala a tie vlastné veci, ktoré sme tak dobre poznali oni proste na tých koncertoch absolútne zbúrali a hrali si to tak ináč a vtedy som si povedal HOP! toto asi nebude pravda, to čo my chceme robiť, že to napajcujeme do noty, ale pravda bude tuto ... že oni si to dovolia zmršiť tak .... dnes keď niekto má svoju storočnú skladbu, keď to on takto môže zmeniť pre seba, tak potom netreba pajcovat ... a toto niektorí muzikanti ťažko chápu." 

JM „A co velké změny rytmu?“ Frešo „Vieš čo, v tejto muzike, ten rytmus aj toto, vo vážnej muzike a jazze sa s týmto narába trochu volnejšie, v rocku musí byť skladba od začiatku do konca v jednom rytme, a nejaké zvoľnenia a zrýchlenia ... v našich končinách sa toto nerobí ... je zásada, keď je zraz nejaké tempo, sa musí  dodržať ... tu je rozpor medzi rytmikou a sólistami, keď tá rytmika nie je jedna mašina."

JM: „Já jako nemuzikant jsem byl kolikrát vykulen jak to hraní vlastně vypadá vizuálně.“ Frešo „Ja si myslím, že počuť je jedna vec, a to čo človek počuje, zároveň vidieť je veľmi poučné, čo so mi stalo ked som prvý krát v živote videl povedzme Jimi Hendrixa, vnímal som ho celý život ako fantastického jednoho gitaristu, ktorý tam na tej gitare súčasne hral niekoľko funkcií, on tam hral podohrávky, melódie, harmónie a toto bolo pre mňa absolútne, keď som to videl, tie festivalovky, lajvky samozrejme, celú tú pravdu, ako on tam na tej gitare, čo mu tie pracky všetko tam musia robiť, a čo to vlastne obnáša, takisto som bol veľmi potešený a prekvapený ked som videl povedzme Zappu na koncertoch, keď to človek počuje tak až tak nevníma, ale keď to vidí, a tým pádom je to pre mňa – dúfam, že nie som na tom sám – že veľmi som si dal záležať na tom keď chodievam na nejaké tie koncerty, hoci je to spojené s obrovskou námahou, vystojím dieru do zeme, na koncertoch sa stojí hodinu dopredu.“ Fero „Tie väčšie koncerty sú mimo Bratislavu, vo Viedni a tak dalej.“ Frešo „Stojí to hromadu peňazí, ... ale na tom koncerte sa ... radšej predsa len na koncerte niekoho známeho, človek si to domyslí, prepáčí, kiksy nepočujem, nechcem počuť, keď sa nerobia len kiksy a nehrajú blbo.“ Fero „Presne tak, nato sa na koncert nechodí kontrolovať kapelu, to je blbosť ... my tomu hovoríme rocková polícia, takí chlapci sú to čo v podstate takto chodia na naše koncerty, už je známe, všetkých!" Frešo „Kordon policajtov v Bratislave, chodia mu očumovat pracky." Fero „Aká gitara, aké struny, prečo to mám tak a nie inak, a toto a toto ... spočiatku som bol taký dosť nasratý, ale teraz už ako ... nič sa nedeje.“ Frešo: „Stalo sa mi na jednom koncerte, vedľa mna ak ja hrám na kraji pódia, tam za tým zábradlím dvaja na mňa pozerali, takí dvaja policajtíkovia ...“ Fero „Zamerali sa na Fedora, Fedor nemá rád keď mu niekto takto čumí.“ Frešo „Ja som si len vymieňal máloplatné pohľady s Prieložníkom ... niekedy sa ale stalo, že prišla krásná mladá slečna, to sa mi páčilo, toto je pekná baba, s ňou sa zoznámiť a dať si panáka ... skončili sme koncert, prišiel chlapík a už ju viedol preč ... percentuálne sú ženy málo zastúpené na našich koncertoch, obyčajne sú to frajerky fanúšikov, manželky, alebo takéto, sem tam aj nejaká ta dcérenka ... my máme skôr mužské publikum.“ Fero „Môžeme povedať, ženy sú formalistky, zaujíma ich tak nejak tá forma, ked im človek pekne naservíruje tak sú spokojné.“ Fedor „Moja žena, bola na kapele Yes, a nikdy doma neprejavila nejakú vážnu pozornosť, až som ju pekne zobral za ruku a doviedol som ju do Viedne, kde mali Yes dobrý koncert, lepší ako v Prahe, kúpil som jej drahé lísty na sedenie, a keď vidila aj formu toho, svetla, chlapcov, Andersona ako tam pobieha a spieva tým tenúčkym hláskom, Howe obklopený giratami a Squire náš vzor, a ona odcházala, sánka jej poklesla, oči mala navrch hlavy, hovorila ,To je krásne, to je vynikajúce’ ... lebo dostala to inou formou..."

Kouknu na hodiny, devět večer pryč (!), úlek, koncert už měl běžet ...  prcháme, já pod pódium, chlapi na něj ...


FERMATA: OSLAVA ROCKOVÉ KYTARY

(8.12.2008 – Zlín, Golem)



Instrumentální rock je setsakra náročná disciplína, uhrát v pár lidech koncert a udržet pozornost davů - bez frontmana a showmana za mikrofonem - vyžaduje muzikantské mistrovství a osobnost s charismatem. Fero Griglák má obojí, nejlepší kytarový zpěvák jakého si lze jen představit, jenž sype mezi posluchače nádherné necukrované melodické motivy jak konfety, pracuje s čistým tónem, klene efektní oblouky, vyšívá složité ornamenty, pádí i cválá, i udeří kladivem. Je zkrátka tělem i duší FERMATY, středobodem. Není samozřejmě na vše sám, po boku mu stojí monolitický pohodář Fedor Frešo, odrostlý dorost zastupuje kopající ryzák Igor „Teo“ Skovay a nenápadný klávesák Peter Preložník.

Muzikanti nemívají ze své podstaty rádi škatulky, ani příměry. My písmenkoví vykládači pocitů se bez nich ale prostě neobejdeme :-) FERMATA, to je originální rocková komoda pokrytá Griglákovými fasetami, plná krásně vyřezávaných šuplíků a dovedně skrytých přihrádek. Kdybych měl pojmenovat ony inspirační, zdůrazňuji - do vlastního tvaru převtělené - doteky, napadá mne Mahavishna Orchestra, Santana, Focus, Fleetwood Mac, Black Sabath, Asia, Nice ...

Fero má neuvěřitelný smysl pro skladbu, řád a proporce svých sól, jejich gradaci, pointu. Ani jednou jsem neměl pocit, že předvádí něco jen tak pro efekt. Své klasické hudební vzdělání dal plně do služeb uměleckého rocku v tom nejlepším smyslu slova. Má svou kytaru nadevše rád, i při nejhlubším ponoru do své hry je naprosto přirozený, žádné zaťaté grimasy, zalamovačky, drcení strun, rozmáchlá gesta. Přesto se na Fera můžete koukat celý koncert a nebudete se nudit, uvidíte jak se tvoří ten čistý tón kytary, ono spojení myšlenky, pohybu ruky a nástroje. I nehudebník si tak může udělat obrázek o tom, co se děje než k jeho lačnému uchu dorazí libý tón :-)

Peter je zcela oddán kapele a jejímu celkovému soundu, svou hrou podmalovával, i nenápadně vytvářel druhé „dějové“ linie, které soundu dodávaly potřebnou plasticitu a scenérii. Párkrát si střihnul boogie, často pulsoval spolu s rytmikou, větší plochu v Part 1 využil k jazzrockové předváděčce s ohýbaným „kytarovým“ tónem.

40 minut ladění a nazvučování bicích (!) a pak společných dalších dvacet zkouškových se zúročilo do zvuku, jaký jsem v Golemu ještě neslyšel. Jedním slovem hifi-fantazie.

Ve spoustě skladeb FERMATY se rozvíjí několik rovin, témat současně. Je fascinující sledovat současně Fera a Fedora při práci na pódiu. Griglák zcela ponořen do své hry, ale s Frešem propojen snad pupeční šňůrou. Ten se při své mohutnosti lehce pohupuje opodál, natočen napůl na spoluhráče a publikum má vše pod kontrolou. Fedor je nonšalantní, otcovský, hraje tak nějak levou zadní, i když zrovna jeho baskytara vyvolává malé zemětřesení. I jeho letmé krátké průpovídky mezi skladbami jsou kouzelné.

Páteří dvoudílného setu bylo 5 kompozic z výročního alba „X“ (1999), třemi byla zastoupena poslední studiovka „Next“ z roku 2005, obzvláště se mi líbila ťahavá bluesovka „Apple Tree In Winter“, to jsem byl pocitově teleportován do sixties na koncert raných Fleetwoods s Greenem. Starší skladby tvořily rámec, úvodní „For Huascaran“ a závěrečná grandiózní „Viňa del Mar“, ve které se FERMATA představila ve všech svých podobách: od klasicistního preludování, přes zemitý hardrock, náznaky psychedelie, zrychlený tep jazzrockových erupcí, až po bombastické pompézní finále ... přídavková „Spomienka na Amsterdam“ na mne dýchla vůní Hladíkovy „Čajovny“, ovšem prodchnuté griglákovskou ohnivostí.

Griglák je kytarovým melodikem od Boha, jeho hra je obřad. Rád jsem se jej zúčastnil.

 

Jaromír Merhaut (Napsáno v prosinci 2008, v celém rozsahu publikováno poprvé)

 

Komentáře

Populární příspěvky z tohoto blogu

ČESKÁ STOPA LED ZEPPELIN [1969-1970]

CUBY & BLIZZARDS

Saxon: Into The Labyrinth (2009)

DÉMON A ČARODĚJ KEN HENSLEY (+ INTERVIEW 2002, 2007)

LEE KERSLAKE (1947 – 2020)

1969 09: ABBEY ROAD – POKLAD NA KONCI MAGICKÉ CESTY

Ladwig: Here We Stand (2009)

MARILLION

NAZARETH/DAN MC CAFFERTY: VYPNUTÍ NEJVĚTŠÍ CIRKULÁRKY SVĚTA

Vernon Joynson: The Tapestry Of Delights (An-Ar)